Výnimočný človek

Autor: Dominika Klobušická | 24.6.2013 o 14:06 | (upravené 24.6.2013 o 17:05) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  79x

Prvý dojem bol dosť zvláštny, sú ľudia, ktorích proste odhadnúť nedokážem aj keď by som chcela, nech aspoň viem, či sa oplatí s niekým rozprávať s vedomím, že ma dotyčný nesklame. Môj dojem bol skôr taký neutrálny, ako k hocikomu hocikedy, o tom jej neviem nič ale niekedy je to aj lepšie. Časom sa veci a vzťahy ľudí menia. Možno stačí iba spoznať.

 

Tá, na ktorú som sa vždy tešila už len preto, že tam bude. Pamätám si, ako som vždy s očakávaním a zároveň dúfaním pozerala na nástenku, kde boli napísané mená na ten deň a na ten veselý úsmev čo obvikle nasledoval. Naozaj to spoznanie veľa pomohlo. Už som vedela, že zábava môže byť hocikedy, pri prebalovaní, kúpaní, dokonca aj pri státí na jednom mieste a pozeraní na stenu. Nie každý je taký, ona presne vedela ako s ľuďmi, čo áno a nie a kedy áno a kedy nie. Sú ľudia, ktorí nemusia nič hovoriť iba mlčky stáť vedľa a aj tak sa dá povedať, že to bol dobrý rozhovor. Vedela som, že by mi vekom mohla byť mama, ale to som si nikdy príliš neuvedomovala, skôr to bolo dobré, možno preto, že vždy som mala poväčšinou starších kamarátov, dobre sa s nimi rozpráva, sú iný. Ich rozumy a názory sú oveľa lepšie, možno tým, že stoja nohami pevne na zemi, vážne záležitosti sú vážnymi a všetky debaty slušnejšieho charakteru a reálne.

Veľa vecí som vedela, veľa som sa od nej naučila, vo veľa ďalších obdivovala. Nerobím to často.

Nie vždy boli ružové dni. Tých tmavofarebných bolo dosť ale postupne tá farba bledla až bola celkom svetlá. Nikdy som nebola tak silná na akú som sa hrala, iba som po tom vždy túžila a to bol dôvod mojej hry, ktorú som dokonca nedohrala, časom som z hier vyrástla. Mňa vždy vedeli rozhodiť úplné maličkosti a dokážu to vždy, asi sa musím zmieriť so svojou povahou, ale to už súčasť hry nebola. Občas sa niečo vie dobre sypať a najlepšie keď všetko a naraz. Aj to patrí k životu, to je tá veta, ktorú toľko ľudí používa a je tak pravdivá a otrepaná. Dávno som to vedela, rokmi som sa naučila ale vôbec mi nevadilo počúvať to znovu a veľa nového. Od niekoho kto má dostatok skúseností za tie roky a prešiel si všeličím, vždy vedela o čom hovorí a úplne presne vedela, čo potrebujem počuť. Nie slová o tom, ako bude aj horšie a čo všetko sa v živote stáva, ja predsa viem, že bývajú chvíle kedy túžim po tom, aby rozbité kolená boli najväčšia bolesť akú zažijem, skôr o tom ako raz bude dobre, musí, jej slovám o tom som verila viac ako mojim želaniam aby to tak bolo.

Nerada sa na ľudí viažem a nerada si obľubujem tých o ktorích viem, že nebude trvať dlho a budeme sa musieť rozlúčiť, stretnutia vždy boli aj sú ale zo skúsenosti sa na ne príliš nespolieham, tak jednoduché to nie je, iba sa to jednoducho hovorí. Sľuby a skutočné činy sa veľmi porovnávať nedajú, na začiatku sa sľubuje, na konci nespĺňa. Jedno sklamanie, druhá ľahostajnosť. Časom človek zabúda, pribúdajú nové veci a ľudia a udalosti a veľa toho vtedy najlepšieho je len obyčajná kapitola života. Sú ale ľudia, ktorích som si tak vážila, že si nestretnutia predstaviť veľmi neviem a náhodné stretnutie s týmito ľuďmi  ma vedia potešiť vždy, aj po niekoľkých rokoch, práva vtedy sa často obnovia spomienky na ktoré spomínam so slzami a zároveň s úsmevom, chýba mi to celé ale som šťastná, že som to zažila.

Ona vždy vedela podporiť, poradiť, možno by som to aj často potrebovala. Mám dospelých 19 ale ešte stále by sa občas zišlo aby ma niekto usmerňoval. Hlavne teraz, keď mám plnú hlavu toho, na akú vysokú pôjdem, najťažšie rozhodovanie. Čo vlastne chcem?

Moju dôveru mala hneď bez toho aby ju získavala a to má málokto. Ľuďom skôr nedôverujem, možno je to tým, že príliš tých, ktorím by sa dalo okolo mňa neprechádzajú. Pár ich je, áno, zrátala by som ich na prstoch jednej ruky. Asi práve preto mi teraz tak chýba.

Posledné objatie, emócie, neistota, smútok, rozmýšľanie, mokré červené oči. Nezvyknem plakať pred ľuďmi, no tvrdím, že niektorí ľudia si to zaslúžia a že len tak ma niekto utápať sa v slzách neuvidí vždy som sa hrala na tvrdú ako som aj spomínala kúsok vyššie ale ona... videla moje slzy a vedela, že patria jej.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?