Taliansko :)

Autor: Dominika Klobušická | 24.6.2013 o 15:42 | (upravené 24.6.2013 o 17:23) Karma článku: 2,47 | Prečítané:  325x

Len tak sedieť pri vode a nechávať sa oblievať vlnám. Vraví sa, že keď prší, more je teplejšie. No, niečo pravdy na tom predsa bude. Je to krásny pocit, nik iný len ja, prázdna pláž, tmavá obloha a ten príjemný teplý letný dážď. Ale predsa tam bolo pár ľudí, možno podobne zmýšľajúci, napadlo mi v tom momente. Iný by bol smutný, či sklamaný, keby sa ráno v Taliansku zobudí a všade naokolo tma a mraky, sem tam nejaká kvapka či dve, no ja som sa možno v kútiku duše trošku tešila. Mám rada zatiahnuté počasie, dobre sa vtedy premýšľa, myslím. Preto tá pláž, more, samota.

 

Sedieť na brehu, pozerať na vodu a rozmýšľať o zmysle života, mandarínkach  a pomarančoch. Vlny stále prichádzali a odchádzali, sledovala som ako sa ma jedna ani nestihla dotknúť a druhá ma kompletne zaliala, jedna siahala vyššie, druhá menej a každá z nich nakreslila na piesku oblúk a odišla. Tiež som taký kreslila, prstami som to vyrývala, písala nápisy ako „ I love Italy" ako to býva na tých facebook fotkách. Otrepané ale vždy som niečo také chcela spraviť. Skôr ako som stihla dopísať, prišla vlna a nápis zmizol, ako všetky stopy a dotyky piesku vtedy. Zamyslela som sa... ako keď niečo budujete, snažíte sa o to a dúfate a zrazu príde niečo a v momente sa všetko skazí. Nápis stačí vyriť prstom za pár sekúnd, ale v živote to tak jednoduché nie je. Vtedy už nestačí len pohnúť prstom. Napadlo mi veľa vecí, no ani jedna z nich sa nedala opísať.

Sedieť na brehu v plavkách a čakať na prúd vody s pieskom bol neopísateľný pocit, taký iný, určite nie každodenný.  Ako tie americké filmy, kde herečky na pláži sedia a čakajú na spasenie. Tento krát som neamerickou herečkou bola ja a scenár si napísala sama. Taký jednoduchý, úplne krátky, založený na mojich myšlienkach a na tom, ako dlho tam budem chcieť len tak sedieť. Režisér by zo mňa asi príliš veľkú radosť nemal.

Krásny pocit, byť niekde ďaleko od bežného kolobehu života, starostí a stereotypu.  Nič mi nevadilo, ani piesok v plavkách či vlasoch, ani špinavé more, ani všetky tie riasy, čo tam len tak plávali na hladine a pod ňou a takmer všade kde som sa blízko brehu pohla. Viem, že mi za tým celým bude onedlho smutno. Nič v živote netrvá večne, ale vedela by som o pár veciach, ktoré by mohli. Aj keď viem, niektoré chvíle netreba predlžovať, dôležité je, že sa stali. Aj keď, vedela by som si predstaviť veľa vecí, veľa životov, vždy som chcela zrealizovať to, na čo som práve myslela, asi začnem uvažovať reálne. Každý tu rozpráva inou hatlaninou  a ja sa pokúšam prísť na to, aký je to jazyk. Neuveriteľné, nad čím sa človek dokáže trápiť tisíc kilometrov od domu.

Cítila som pocit šťastia, ktorý mnou prechádzal. Vedela som, že je to presne on, vedela som to vtedy a viem to aj teraz, bola som šťastná, dokonca až nadmieru, asi som niečo také príliš potrebovala. Nie som v tom kruhu čo doma, netrápim sa hlúposťami, ani nemám akými. Možno ak sa ráta hlúposť, koľko schodov musím vijsť na štvrté a akým magickým kľúčom si otváram byt. Takým rozprávkovým, presne takým. Zlatým a na štyri zámky, iným ako tým vchodovým alebo ma má trápiť mať za susedov takmer samých talianov? Vôbec nie, viem že Slovensko je niekde tam ďaleko, za všetkými tými skalami tu a omnoho ďalej. Niekde tam. Kde nesvieti také krásne slnko ako tu a niekde tam, kde mi v obchode nedajú nákup do tašky. Tu je to iné.  Stačí jeden pohľad suseda, jedno zamávanie alebo ich pohľady. Sú iné, vlastne všetko je tu iné. Kde to vlastne som? A aký koniec bude mať táto rozprávka?

Je to krása. Na druhú stranu vidno nie je, dokonca ani do strán, ani malý náznak pevniny alebo budovy. Vlny sú obrovské, v mori mám problém udržať sa na nohách, žeby bola búrka? Vlasy mi vejú ako herečkám v tých amerických filmoch, dážď ma jemne štípe na chrbte. Všetko je to tak krásne a ja to môžem vidieť a zažívať to. Priala by som to veľa ľuďom ale sebecky som rada, že mám to šťastie práve ja. Aj chlapa by som pri sebe možno zniesla, nejakého taliana, keď už som tu. Ale ten sa nezjaví len tak, nebude to tak ľahké ako vo všetkých tých filmoch Olsen Twins, ktoré sú podľa mňa na jedno kopyto, no aj tak som ich videla snáď milión krát. Tak dokonalé ako v ich filmoch to byť nemôže, tu sa mi na pláži či v reštike neprihovorí chlap s ktorým budem pár dní chodiť a potom sa budeme srdcervúco lúčiť.

Aké hlúpe, naivné, blbo romantické a nie moje... ale aké krásne, rozprávkové, talianske, dokonalo krátke a moje!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?